Dnes som v nej bola poslednýkrát sťa bežný študent. Formalitu maturitu už ako vyučovanie neberiem. Vlastne, ani dnešok nevynikal vyučovacím procesom. Ale predsa na ňom bolo niečo poučné.
Sedenie v poloprázdnej triede ju naplnilo spomienkami.
Preniesla som sa do roku 2008, kedy sme ráno prvýkrát prekročili prah gymnázia ako cudzí mladí a trošku bojazliví ľudia. Prešla necelá hodina a už sme vychádzali zo školy predsa len sebaistejší a naplnení očakávaniami, čo sa z nás vykľuje, ako to spolu zvládneme a či vôbec. 4 roky sa však minuli rýchlosťou víkendov školského roka a zajtra bude deň, v ktorý prah školy opustíme skutočne posledný krát. Ale už ako zocelená, entuziazmom naplnená a zohratá partia. Už to nebude to slávne, Čo sme mali na dnes? alebo Písomka? Z čoho? Už to bude len Stretneme sa ešte?
Myslím, že deň pred alebo v samotný deň rozlúčky vycíti každý maturant, čo sa asi bude diať. Uzatvára sa tá bezproblémová kapitola, o ktorej všetci dospelí klábosia, že je to jedna z najkrajších, najsamlepších kapitol života. Vlastne, prečo by aj nemala byť? Detstvo bolo krásne tým, že sme sa nemuseli ničím zaoberať, rodičia sa o nás postarali; čo sme potrebovali, to nám dali. Trošku starší sme narazili na problémy, najhorším však stále boli len obité kolená či náhodný nášľap na mínu zn. Lego. Základná škola bola formovateľom priateľstiev, dokonalo nedokonalých tiel ale aj poznatkov.. A stredná? Ich uplatňovanie v praxi + naberanie ďalších a ďalších vedomostí. Stalo sa, samozrejme, na žúrkach sme na ne akosi pozabudli a vyhodili si nielen z kopýtka, peňaženky ale ubudli aj znalosti ohľadom morálky. Ale čo? Prešiel víkend, prešla opica a znova sme zasadli spokojne do lavíc a pokračovali v ceste až do cieľa. Lenže aj tá cesta, ktorá sa nám zdala taká nekonečná, plná útrap, nechuti okrem nej aj smiechu, vtipných nezabudnuteľných hlášok, historiek a skutkov, je už na konci.
Cieľ nás čaká zajtra, kedy pojdeme mestom už ako dospelí ľudia a všetkým dáme hlučne najavo, že aj MY sme tí, na ktorých sa bude ešte dlho spomínať a hlavné tí, ktorí už vedia, že nie je dôležitý cieľ ako samotná cesta k cieľu... Naša bola nezabudnuteľno-skvelá!
A vlastne, koho nie?! ;)