Trošku si ma zrekapitulujeme. Na základnej škole som nemala ani poňatia o tom, na akú vysokú školu pôjdem. A čo je najviac bizarné, nemala som ho pomaly do maturitného týždňa. Verím len, že sa dostanem tam, kam chcem. Ak nie, beriem to len ako ďalšie ponuky života. S úsmevom! Ale, nič nepredbiehajme. Ako som vyššie spomenula, rekapitulujme.
Základnu školu som, dá sa povedať, prespievala. 11 rokov spevu v detskom speváckom zbore bolo impozantných. Naučila som sa, že všetko plynie v akejsi melódii. Občas sa stretneme s disharmóniou alebo chladnou dúrovou stupnicou, no hneď na to sa akord premení do ľúbozvučného súladu a všetko je hneď krajšie, všetko zrazu dáva zmysel. Ten pozitívny, ktorý nám len potvrdí, prečo je potrebný aj negatívny. Hnací motor - ej kej ej motivácia, je v živote nadmieru potrebná. S občasnou nechuťou, v pekné sobotné rána som opúšťala vyhriatu posteľ, ktorá ma z pevného zovretia nie a nie pustiť, no nakoniec som boj predsa len vyhrala! len aby som presedela 3 hodiny v lavici bez zbytočných pohybov či slov. Avšak, dodnes to neľutujem. Práve počas tých ťažkých, enormne mdlých hodín, som sa naučila v tej lavici sedieť a makať. Ako na sebe, tak aj so zborom. ( Ani neviete, čo by som dnes za tie 3 hodiny dala!) Táto drina sa samozrejme vyplatila. Pokoncertné standing ovation nie je len taký banálny, všedný zážitok. Je to pocit, na ktorý nikdy v živote nezabudnem.. ( Milá pani dirigentka, áno, tie soboty boli niekedy naozaj ťažké a otravné, ale napriek všetkému, ďakujem Vám za ne. Poučili, veľa naučili. :) )
Tento statický základ pri makaní ma sprevádzal na strednej škole. Pomohol mi. Aj keď sa mi občas na smrť nechcelo. Stačilo si spomenúť na tie fenomenálne chvíle úspechov. A tak mi doplo to, na čo nemožno na ceste za úspechom zabudnúť : "Nezáleží na tom, ako pomaly napreduješ. Dôležité je, aby si sa nezastavil." A tak, 4 roky občasnej flákariny, ale častejšej makačky priniesol opäť svoju úrodu. Síce som sa celý akademický týždeň stotožňovala s Tabula rasa, prišiel deň D a uspela som. Bála som sa, samozrejme. Tak ako sa bojím aj dnes. A ako sa budem báť zajtra. Ale dôležité je veriť si. A ja si verím. Viem, že konkurencia bude silná, ale práve tou budem motivovaná, aby som bola najlepšia z najlepších.
Ak som došla až sem, chýba mi už len malý krôčik a zaklopanie na dvere do novej etapy môjho života.
Zajtra uvidím či mi aj otvoria..
Neverili by ste, ale písaním tohto článku som sa trošku upokojila. Napĺňam sa pozitívnou energiou, ktorú zároveň posielam všetkým, ktorých taktiež čakajú prijímačky. Nech sa ponesú v tej najpríjemnejšej melódii a keď sa nebodaj náhodou niekomu nepodaria, hlavu hore. Je to zrejme len znak, že život si pripravil niečo iné, ba dokonca lepšie. Netreba zabúdať na to, že kde sa zatvoria dvere, v súvislosti s vetou vyššie by sa dokonca ani neotvorili, častokrát sa hneď vedľa nich otvorí okno.
Nech bude ako chce, čo je v nás aj tak ukáže až čas.
Držte prsty, Držím prsty!
