Hľa, aj ženy to vedia

Autor: Stanislava Bratková | 2.4.2014 o 19:55 | (upravené 2.4.2014 o 20:09) Karma článku: 6,45 | Prečítané:  623x

Pobúrenie a dezilúzia alebo len strach a nervozita? Prvý moment možno áno, neskôr vytúžený triumfálny úsmev. Vytočené klipkajúce riasy a pohľad hovoriaci – Cha, dala som to!  Že čo som dala? :) Možno len ďalšiu kvapôčku do malého jazierka. A možno už aj do mora. Do mora skepticizmu a nepriameho výsmechu mužov zo žien. Netvrdím, že všetkých. Ale ako inak, výnimka potvrdzuje pravidlo.

Príjemná podvečerná cesta večer zo školy, pri ktorej sa hralo množstvo detí. Poniektoré deťúrence si už rodičia hľadali a pokrikujúc ich mená po areáli sa veselo zabávali. Trojica susedov si s humorom vykračuje, pardon, jeden bicykluje domov, druhý sa hrá s basketbalkou, tretí sa len veselo škerí hľadaním si dieťaťa a spoločne popritom žartujú o živote. Pri ceste okolo nich mi nedalo nezasmiať sa, pretože také absurdity dokážu niekedy napadnúť naozaj len chlapom. Samozrejme, v dobrom zmysle a ladný ženský žmurk k tomu.

Chodník skončil, cesty sa nám rozdelili. Ale nie naďaleko, nadlho. Mne, ako žene, sa naskytol trošku nepríjemný pohľad. Auto som zaparkovala na miesto, odkial som mala ľahunko naštartovať, odlepiť sa a nechať sa unášať po "ladnej" vozovke pri odchode v čase návratu. Nestalo sa. Čakalo ma zašprajcované medzi dvoma autami. Pozdĺžne. Tesne. Ale poriadne. Vysvetľujem to možno komplikovane, ale pre jasnú predstavu každého, prečo by aj nie. Som žena, a tie celkom rady komplikujú aj tie najjednoduchšie banalitky.

Ešte pred tým, ako som si sadla a naštartovala, pre istotu som si od tátoša odstúpila a v oku zmerala, ako veľmi sa môžem posunúť vpred a vzad, aby sa mi podarilo bezpečne vyjsť. Nebola som jediná, ktorá si niečo merala. Chlapská trojka stojaca obďaleč pred blokom sa natočila mojou stranou, založili ruky, nahodili úsmev a čakali. Čakali, kým sa mi podarí, ak vôbec, pokojne a žensky výjsť. Veru, nebolo to najpríjemnejšie; komu by aj áno, keď naňho pobavene a maximálne neveriacky čumia 3 páry očí.

Ale, čo vám poviem. Pocit pobúrenia nahradilo odhodlanie s otázkou – Prečo majú muži pocit, že ženské pohlavie je na cestách nemotorné? Čo ak všetka tá panika a strach je nakoniec spôsobená len kvoli mužom, ich občasným dokazovaním si, že oni sú králi ciest? Len oni to vedia? Uznávam, niektorí naozaj ste a zvládate s prehľadom aj to, čo v NFSpeed  natáčajú na 10x, ba ak nepoužijú počítačovú techniku.

Ale uznajte aj vy.. Krehké pohlavie možno častejšie zmätkuje, kvičí a jačí, spätné zrkadlo používa len v prípade ružovania pier a smerovky občas tiež ujdú iba v rytme hudby aktuálne prehrávajúcej z rádia; no, napriek tomu sa nebojíme zastaviť a opýtať na cestu, 10x si nacúvať presne na centimetre, dôkladne presne medzi čiarami a naše ego ostane v rovnakom stave, bez ujmy a pocitu, že pri pive nás za to Lujza vysmeje a podobne. Veď, to nie sú dostihy. Snažíme sa dostať len z bodu A do bodu B. Rovnako ako aj vy, drahí páni. A dokonca si to poniektoré aj vieme užiť. Rýchlu, vzrušujúcu ale stále bezpečnú jazdu.

A teda, samozrejme, že som vycúvala a chlapi sa len uznanlivo pousmiali. Nechválim sa. Iba trošičku. Ale o to viac povzbudzujem ženy, aby sa nebáli a šoférovanie si naozaj užívali. Bez zbytočných stresov. To, že vám vpáli do cesty nejaký egoistický blb alebo senilný dedko, to je už iná káva.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?