Zorná mienka

Autor: Stanislava Bratková | 7.9.2014 o 20:28 | (upravené 7.9.2014 o 21:00) Karma článku: 5,23 | Prečítané:  229x

Hádam najčarovnejší a najlacnejší nástroj, akým môže ľudské telo, konkrétnejšie tvár, pracovať a čarovať je pohľad. Áno, aj ústa toho dokážu veľa. Pri bozkávaní povedia všetko a pritom nepovedia nič, pri hádke vykričia aj to, čo občas nemalo byť nikdy povedané. Ale oči, tie v sebe skrývajú všetko. Výhľad, postoj, lásku, súcit, hnev aj bolesť. Ktorý preferujete vy? 

Zvláštna otázka, že? Ako môže človek ovplyvniť to, čo vidí? Veľmi jednoducho, ale aj napriek tomu si to ľud, národ prostoduchý, zvykne komplikovať. Ba až znehodnocovať. 

Moderný pohľad, alebo najpreferovanejší typ pohľadu bežne na uliciach - každý si každého obzerá. Od hlavy až po špičky si druhých premeriavame a v hlave komentujeme. Hodnotíme, skepticizmus kričí z prvej priečky nášho posudzovania, maximálne jednoducho, bez štipky vcítenia sa do kože danej osoby. Nikdy však nevieme, odkiaľ alebo kam dotyčná persóna ide, čo v daný deň zažila, v akom rozpoložení je jej nálada či šatník. Iste, vraví sa šaty robia človeka, veta udomácnená a akceptovaná. 

Ale častokrát nejde len o všeobecný celistvý pohľad na danú osobu. 

Napríklad aj pohľad celkovej atmosféry na dni otvorených dverí v istom pivovare na východe Slovenska. Zo začiatku zvláštne, stiesnené. Veľa, ľudí, veľa piva, veľa vravy, veľa ľudí znova a zas. Ale aj to je len o konkrétnom zornom uhle každej ľudskej bytosti. Naskytol sa pohľad na úplne malinké bejby prekryté bavlnenou plienkou v kočíku plačúce až mohol konkurovať v sile hlasu speváčke. Ale na opačnej strane pohľad na pokojne spiace bábo, po ktorého chrbte klepotali oteckove prsty v rytme hudby. Naskytol sa aj výhľad na menejročných adolescentov, ktorých trup horkoťažko dobiehali vlastné nohy. Čo už, každý snáď pozná svoje hranice, ak nie, videla som, že na ich spoznávaní intenzívne pracuje. 

Stretnutia známych, stretnutia po dlhej dobe, z ktorých sálala pozitívna a naozaj šťastná energia. Aj to sa dalo zhliadnuť. Bolo a je to vari jedno z najkrajších zhliadnutí tam, aj všeobecne inde na ulici. Rozžiarené oči, úsmev na tvári, spontánne radosti. Skrášlenia ulíc a miest, ktoré nič nestoja, naproti tomu neúrekom dávajú. Samotnému mestu, jeho obyvateľom aj turistom. Určite sa aj Vám páčilo na výlete v novom meste, ak sa ľudia vedeli pousmiať, zasmiať, prípadne pomôcť. Že to bol iný pohľad? Nie iba na ľudí, ale aj na to samotné mesto? Veru, veru. 

Ale viete vy čo? Prezradím Vám, čo bolo najkrajšou zornou spomienkou pre mňa v daný DOD deň.

Večer na poloprázdnej stanici, po ktorej šiel bezdomovec. Sadol si na voľnú lavičku, vedľa ktorej zrejme spal druhý kolega, bezdomovec. A zrazu šiel okolo mladý chalan s ruksakom na pleciach. Zastavil sa. Ruksak položil na zem a vytiahol 2 v alobale zabalené žemle/rožky. Vzal ich do ruky, prisadol si k pánovi na lavičke, otvoril alobal a ukázal mu, čo v nich je. Niečo mu povedal, nechal jedlo v jeho rukách, vzal plecniak a odišiel. Ujo na lavičke sa obzrel a skromne zahryzol. My čakajúci sme sa len pousmiali a obdivne kývli hlavou. 

Som rada, že aj v našom meste ešte existuje dobro. Som vďačná za takýto pohľad. Pevne verím, že bude častejší než ten, pri ktorom si v hlave hovoríme - Preboha, to jak vyzeráš?! 

Občas stačí len zmeniť pohľad na veci, ľudí  a aj samotné veci, ľudia sa nám budú zdať zrazu zmenení, iní. Snáď lepší. 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?