Hlučné ticho

Autor: Stanislava Bratková | 27.7.2015 o 20:25 | Karma článku: 4,69 | Prečítané:  213x

Zvláštne. Čoskoro cestujem. Tam, kde som dostala zaujímavý dar, na dnešnú dobu hodnotný a dobudúcna, dovolím si tvrdiť, pamätný. Dnes, keď si pripravujem a hlavne hľadám veci potrebné na cestovanie, nachádzam aj čosi iné..

Nachádzam odložené spomienky. Že nostalgické? Trošku. Ale o to krajšie, aj smutné zároveň. No, neplánujem depkárčiť. Chcem znova nahlas porozmýšľať, chcem znova dovoliť iným nahliadnuť do mojej mysle. Chcem pokračovať v občasnej rutine (že aký pekný oxymoron) písania, blogovania. Chcem kvôli sebe. A taktiež chcem kvôli ľuďom, pre ktorých som sa odmlčala. Ale viete ako to v živote býva... niekedy prídu momenty pretrvávajúce aj niekoľko mesiacov, keď najvhodnejšia odpoveď na niektorých otázky či konanie je už len prosté mlčanie. Nič viac, nič menej. A paradoxne, veľké ticho občas býva veľmi hlučné.

A čo s tým spomínaným hodnotným darom na začiatku? Užívam si ho. A nemohla som si vybrať krajší čas. Konečne horúčavy utíchli a prišli sa mi vytancovať kvapky dažďa po strešnom okne. Len tak letmo, žiadna bláznivá búrka. Tancujú v rytme Adagia, predstavte si,  CD-čko v dnešnej dobe. S úsmevom som ho zapojila, zapla a ponorila som sa v izbe spolu s violončelom a orgánom v izbe a obklopujúcim neporiadkom. Kto by to nepoznal – skrinka/polička/zásuvka pre všetko. Jej obsahom majú byť prioritné papiere, doklady, lekárske správy či ešte pred mesiacom kvantá študijného materiálu, ktorý som v predštátnicovom období kvalitne preklínala, ale teraz si ho hýčkajúc s úsmevom a výdychom odložím do jahodového šanóna so slovami – keby niečo.  

Ľudia si zvyknú odkladať aj iné veci než študijný materiál. Teda, ak sa nad tým zamyslím, asi som jedna z mála, ktorá ho hneď po skúške nespáli, neroztrhá či nevyhodí do koša. A vôbec mi to neprekáža. Ako aj mnohé iné veci, ktoré som pri momentálnej predcestovnej príprave ponachádzala.

A nie sú to len veci. Sú to spomienky, fotky a úsmevy na nich, nie sú to veci, ale ľudia. Akési ambivalentné spojenie. Na jednej strane si danú vec odložíte, aby ste ju nemali na očiach, no na druhej strane sa jej nechcete zbaviť, pretože čo keby náhodou niečo.

Ale čo je v skutočnosti to niečo?

CD, ktoré si práve púšťam som dostala pred rokom. A priznávam sa, ako je rok dlhý, vytiahla som ho až dnes. Ako je rok dlhý, to znamená 365 dní. Och! Žijem v dobe, keď si nemám behom roka čas sadnúť v pokoji do izby a vypočuť si klasiku? Ale nie, to by som nepovedala. Skôr žijem v dobe, keď už sa klasika zrejme ani "nenosí".  Ľudia nestíhajú, stále sa kamsi plašia, ponáhľajú, poblahoželajú si k sviatkom a popritom si hneď dohodnú stretnutie pr dobrej káve, ktoré sa však odkladá a odkladá, až nakoniec prejde celý rok a sú v rovnakom bode, len o rok neskôr. Na jednej strane, ak sa konverzácia zopakuje a znova príde šanca na randevú, nie je to extra super, ale lepšie. Vždy je lepšie mať šancu to ešte napraviť, než už nedajbože nemôcť dotyčnému napísať, pretože sa za ten rok udejú aj nepriaznivé udalosti a spolu s nimi odídu možnosti kontaktovania, pretože odíde samotná osoba a s ňou už aj jej nedostupná osobnosť.

Vraví sa, že každú chvíľu sa z ticha dozvieme niečo nové. Stačí sa len utíšiť, odmlčať a počúvať. Najprv seba, nájsť svoj pokoj a potom pokojne počúvať iných. Aj ich ticho. Možno práve ním nám chcú niečo povedať, aj navzdory tomu, že nepovedia nič. Predsa aj pri bozkávaní ľudia nič nehovoria, mlčia, no vyjadrujú a chápu sa. Povedia si tak veľa, bez slov.

A možno niekedy stačí nájsť pár vzácnych slov a povedať ich. Presne do toho hlučného ticha. Netreba si ich odkladať na neskôr. Niekedy neskôr znamená nikdy. Našťastie sa môj hudobný dar svojho neskôr dočkal. Už sa aj prehral.

Stačilo tak málo a dalo mi to tak veľa. Vyskúšajte. Aj keď sa vám popritom vynoria spomienky, či už pri počúvaní starších skladieb, upratovaní alebo len tak pri náhodnom stretnutí osôb, ktoré ste roky dlhú dobu nevideli, zaspomínať si treba, no netreba žiť v spomienkach. Občas je to až príliš ťažké bremeno, aby sme ho vládali niesť v prítomnosti s hlavou vytočenou vzad a tak čelili budúcnosti. Ako ju potom chceme vidieť, tešiť sa na ňu, postupne ju objavovať, ak smerujeme vzad a dobrovoľne stagnujeme s minulou ťarchou? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?