Otvor tie oči, predsa. A potom ustúp.

Autor: Stanislava Bratková | 29.7.2015 o 19:05 | (upravené 29.7.2015 o 19:26) Karma článku: 3,13 | Prečítané:  209x

Začnem zhurta. Čo tak otvoriť oči, na chvíľku odložiť smartfónik a vnímať, všímať si svet okolo seba, nielen samého seba? 

Vyzeralo to ako super pohodová streda s príjemnou rodinnou návštevou. Ale. Človek mieni, pán Boh mení. Koniec koncov nevadí, veď aký by to bol život, keby šlo stále všetko podľa plánu či nebodaj zabehnutej rutiny. Kde by sme nachádzali čaro nového a nepoznaného ak by sme tomu vlastne ani nedovolili? Ako by sme mohli stretnúť nové tváre a na nich jedinečné úsmevy či vrásky, ak by sme sa točili len v zabehnutom kruhu osôb okolo ktorých sa točíme dennodenne.

A teda, ďalší deň, dobre teda, necelý, keďže počas celého by ma na miestnej polícii asi drblo. Nie, žiadne kriminálne ani inak špeciálne dôvody, bežné nudné administratívne veci. Ale! Ci, more. Spojenie nie veľmi hodné mladej dámy, som si toho vedomá, no kto si už odsedel pár hodín vkuse na miestnej policajnej stanici, pochopí. Nič proti nej, veď sme na Slovensku, takže komfort v rámci čakania na štátne služby dávno nečakám, ani sa čakať nechystám. Ale ani nie tak o službách, ako o Slovákoch. Ci, more. Fakt sme až taký národ hlúpučký, nevšímavý a arogantný? Po dnešku sa sama sebe čudujem, že sa to vôbec ešte pýtam.

Hurá, dorazila som, čaute vospolok, ale vás tu je. Hm, niečo mi tu chýba, akýsi deficit prinášajúci spokojnosť naproti minulému sparnému týždňu. Ako taký čistý vzduch, ako taká príjemná teplota bez náznakov všade lesknúceho sa stekajúceho potu od čiel, prilepených stehien na presne tých čistučkých miestach, odkiaľ pred malou chvíľou vstala skupina občanov tmavšej pleti a prenikajúcejšieho svojského zápachu. Od tohto momentu, keď som zazrela tento prípad, si na skvelý vyčkávací deň neobliekam nič kratšie než 10 nad kolená, akokoľvek horúco je. Fujky. Takže po prechode miestnosti, počas ktorého na sebe cítite minimálne 8 párov očí – znudené, nevyspaté, ustarostené alebo aj s náznakom žmurkania, potiahla som si poradové číslo. Yes, som 75. v poradí. Po rýchlom prepočte - to máme cca 3 hodiny voľné určite. Fajn, hor sa zabiť aspoň hodinu nákupom. Okrem toho, že hneď po zaparkovaní pred tzv. nákupným centrom, smiešno mi je, že Kauflandu sa odo mňa ušlo až také diplomatické pomenovanie, nuž ale čert to ber. Človek je pri výstupe ale aj vstupe do auta hneď nenápadno-nápadne atakovaný malými tvormi, ktoré sa dobre, že nenasačkujú do auta drankajúc peňáze. Ci, more, tretie za poslednú hodinu. Pri odchode od pokladne, ďalšie ci more, ale to už bolo také s potmehútskym úsmevom až smiechom, že tak skoro na nákup radšej nepôjdem. Ako tlačím naozaj ťažký košík s obsahom plnej tašky (nejde o chválu, ale o predstavu hebeda, ktoré pred sebou tlačím) a 4 balíkov vôd, 6x4=24, čo už aj na mňa bolo trošku obtiažne nielen tlačť, ale aj vytáčať do smeru. Už, už som z toho šedo-červeného inferna von, keď postarší párik babičky s deduľom zastavia rovno v samootváracích dverách pred mojím košíkom, ale tak, že ani cez nich ani okolo a čumia doň. Stoja a čumia. Nie na mňa, že oj kočka si nakupila, doma sa majú na čo tešiť,  ale ten typický slovačský pohŕdavo nechapajúci pohľad. Ci more, uhni, lebo ti prejdem a... našťastie pochopili po nekonečných 40 sekundách a uhli sa. Lenže, vo dverách č. 2, chlapec spolu s dievčatom, dievčatkom a ešte jedným malinkým dievčatkom, to už držal za ručku, samozrejme sa tiež čo? Vtrepali rovno naproti košíku. Brzdí sa s ním lepšie ako s autom, to je pravda, ale tiež má nejakú váhu. Takže, kým som ho jemne ubrzdila so stŕpnutým pohľadom, kde je tá najmenšia a prečo ju predsunul priamo pred košík, už namiesto ci more prišlo niečo škaredšie, ale stále nie dehonestujúce. Gluptaci, čo neviete, najprv sa vychádza, až tak sa vchádza! Aj preto, aby ste vôbec mali kam vojsť, ale napríklad aj preto, aby ste malinkú slečnu nepoddali napospas nezastaviteľnému 10kg košíku.

Pozerať teda treba, nielen na seba, pred seba, ale aj okolo seba. Aj vy chodci, čo si obzriete len jednu stranu a potom, keď sa na vás vyvalí auto z opačnej strany len zalamujete rukami...

A späť k polícii. Keď už sedíte druhú hodinu na tej tvrdej nekomfortnej lavičke, nemáte chuť už ani na hru na mobile, ani na knihu, tak mlčky sedíte a pozorujete. Nemám rada čakanie, ale práve tiché pozorovanie okolitého sveta, ktoré sa mi pri čakaní predkladá, zbožňujem. Nemusíte sa báť, žiaden sliedič zo mňa nie je, len jednoduchý divák čo sleduje ako iní pozerajú a aj tak nevidia.

Oddelenie pre doklady sa presťahovalo na inú adresu, A4 s podrobnými informáciami je prilepená na ľavej časti sklenených dverí. Jedna časť z nich bola zo začiatku otvorená a cesta pokračovala hore schodmi. Netrúfam si povedať presné číslo, koľkí šli bezhlavo hore a potom udivení zišli spať na prízemie, kde som čakala a zároveň sa tam nachádzajú aj informácie, takže ich udivený pohľad plný otázok smeroval práve tam. No z celkového počtu ich bolo najviac. Ďalší typ boli tí, ktorí prišli, poobzerali sa okolo a tí, čo stali pri dverách im povedali rovno, že hore už nič nie je. Nedôverčiví si šli overovať na info, ostatní poďakovali a odišli a tí negramotní sa chvílu motali pred dverami, snažili sa prečítať, snažili. Medzičasom sa na schody natiahla páska a dvere sa zatvorili, čiže ľudia sa znova zatvárili udivene a buď šli rovno na informácie, alebo sa pokúšali otvárať dvere alebo sa obzerali po nás ostatných čakajúcich. Len posledná skupina, najmenšia, došla k dverám, obzrela si ich a konečne aj A4 nacapenú na úrovni očí, ktorú zvyšok nerozmyslene prehliadal.

Rozumiem, že ak je človek zabehnutý v rutine a zrazu nastane čosi úplne iné, a teda ak aj dané miesto je práve tam a zrazu je tam prázdno, napadne mu hneď čože? ehm? Otočí sa, vytiahne telefón a buď niekomu zavolá, hej aj takí boli, alebo takí, ktorí si hľadali adresu na mape.

Ale čo tak odtiahnuť zrak aj trošku vyššie, poobzerať sa vôkol seba nielen kvôli informáciám, ale aj kvôli okolitému svetu, ľuďom?  Týmto zároveň pozdravujem osobu, ktorá si na oplátku obzrela hneď celú miestnosť a so slovami: Tak teda sadnem si sem k vám, tu je to najkrajšie, prisadla. Popriali sme si dobrú chuť k maškrtám a ďalej si každý obzeral svoje.  Žiadne prehnané bádanie, diskusia. Pár milých slov a hneď sa na miestnosť pozerá príjemnejšie, veselšie, spokojnejšie.

Pri najbližšom vyčkávaní sa teda skúste aj trošku poobzerať okolo seba. Ale nie rolovaním na fcb. Ten zrolujte do vrecka alebo do kabelky. Otvorte sa svetu v realite. Pozerajte.  A nezabudnite na úsmev, naozaj robí divy aj počas toho najnudnejšieho upršaného dňa plného čakania. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?