reklama

Mala by si už ísť.

Asi by si už mala ísť.. pohľad mu sklesol skrz dvere na podlahu. Nechcela. Nechcela, pretože vedela, že tento odchod bude posledný. A preto nechcela odísť spôsobom nevinného vyhnania. Chcela vstať, naposledy ho pobozkať a odísť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nechcela, aby videl, že si vydýchla a popritom pri poslednom pohľade ťažko povzdychla. Nechcela, aby videl. Chcela len, aby vedel... 

Aby vedel, že to vedia obaja, no ani jeden z nich neuvoľní strunu. Ani jeden si to už neprizná. Mlkvá tvrdohlavosť prekričala tichú rozlúčku. Klopkajúce kroky odchodu rozozvučali chodbu kedysi plnú smiechov a slastných vzdychov. Čo sa mohlo stať? Veď to vyzeralo, že ju má skutočne rád. Či?

Naivné reči naivných žien. Sme voľné v tom, ako sa rozhodneme, teda pokiaľ nám to neprikazuje zákon (ale aj okrem toho všetci vieme, že zakázané a rázne nie nám znie v ušiach ako blažené a jasné áno,) no nikdy nie sme voľné z dôsledkov našich rozhodnutí. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V ten deň sa jej zdalo, že na ňu všetko padá.. ešte aj sneh nepadal letmo, ale rozmohla sa riadna metelica. Snehové vločky sa nevznášali ako kedysi sťa ladné baleríny vo vzduchu užívajúc si smer raz tam, inokedy tam. Presne tak, ako keď nás unáša život, lietame ním raz smerom plným šťastia a ani nepostrehneme kedy, a už sa následne na to ocitneme skľúčení v nezastaviteľnej spleti nekončiacej otázky:Pane Bože, prečo? Kráčala po vŕzgajúcom snehu, vietor jej vial s vlasmi, ktoré jej bili do tváre, slzy už mala na krajíčku, ale kráčala ďalej, stále rýchlejšie, až sa ocitla pri priechode pre chodcov, nad ktorým svietila červená.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
champselysses
champselysses (zdroj: weheartit)

V ten tmavý, zasnežený smutný večer stačilo tak málo. Dôjsť k semafóru. Zastaviť sa, počkať, pripraviť sa a ísť ďalej. V každej komplikovanej križovatke je semafór dôležitý, pokiaľ je správne naprogramovaný. Uvedomila si, že dostala možnosť zastaviť sa, zmeniť smer. Stála tam uprostred metelice, vlasy ju šľahali po tvári, oči vlhli už aj od zimy. Svietiaca červená bola nekonečná. Prestupovala z nohy na nohu, pohansky nadávala, v duchu sa sama seba pýtala, čo sa jej ešte dnes prihodí. A pritom len dostala šancu zastaviť sa a uvedomiť si, že daný deň bol ďalším skvelým pozítvnym dňom. Zdalo sa jej, že všetko je proti nej a pritom aj lietadlo, keď sa lepí od zeme vzlieta naproti vetru, nie s ním. V momente, keď čakala na zelenú, nebola to len obyčajná zelená, ale bol to nový krok vpred k niečomu novému, kto vie, možno lepšiemu. Pochopila, že namiesto lipnutia a chcenia niečoho je niekedy pre nás oveľa lepšie vzdať sa túžby, nechať to ísť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niekedy to, že nedostaneme to, čo chceme, je naším obrovským šťastím.

Takým bolo aj to, že musela vystáť tú nepríjemnú metelicu čakajúc pod semafórom. Bežným svetlom, ktoré jej zasvietilo nielen na cestu domov, ale aj na cestu životom. V tichu si uvedomila, že jej najsilnejšou zbraňou bude odteraz ticho, pretože niekedy sú už aj slová zbytočné. Skončili očakávania, začal pokoj. Prijala to, čo je. Nechala odísť to, čo bolo. A verí v to, čo príde. Ako každá žena učiaca sa na chybách. Ako inak, najlepšie svojich vlastných, no o to intenzívnejšie. Pár minút na to, ako odkráčala od prechodu jej cinkla sms s textom -Došla si ok? 

Stanislava Bratková

Stanislava Bratková

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nič netrvá večne,napriek tomu nikdy nič celkom nezmizne. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu