Kam mám teda ísť?

Autor: Stanislava Bratková | 5.2.2016 o 14:00 | Karma článku: 7,75 | Prečítané:  293x

Došla som v poriadku. Ďakujem. Odpísala s pokojným úsmevom na perách. Stála pred vchodovými dverami. Ten úsmev už nebol ako ten, ktorý mávala, keď sa cez ne v neskorých hodinách potichu vracala domov. 

Bol to úsmev vďaky a poučenia zároveň. Nie nadarmo sa vraví, že veci, ktoré bolia, učia. Či už v priateľstve alebo láske a odchodom niekoho blízkeho. Ťažké časy v živote nám často ponúkajú zároveň to najdôležitejšie v živote – cennú lekciu.

Neverila na náhody. Možno na osud. Aj voči nemu však bola často skeptická. Verila skôr v to, že každý človek, ktorý sa nám v živote objaví v ňom má určitú úlohu. Ovplyvní nás, náš život. Častokrát mimovoľne, neúmyselne, no zanechá v nás stopu svojho bytia. Po čase s ňou, danou osobou, sa odrazí ako požehnanie alebo ako životná lekcia. Takou bolo aj bytie s ním. Ovplyvnili sa navzájom, spoločne sa posunuli. Navzájom. Nie sú to už naivné hlúpe decká. Dvaja dospelí ľudia s hodnotami, povinnosťami a predovšetkým so svojimi snami. Ona snívala o cestovaní  a spoznávaní, no nielen nových krajín a ich kultúr. On chcel zažiť dobrodružstvo, tiež cestovné, spoznávacie. Preto začali navzájom spoznávať sami seba. Ukázalo sa, že predtým ako sa spoznajú a vycestujú niekam spoločne, musia samostatne vycestovať do najbližšej, ale najdôležitejšej destinácie života.  Do svojho vnútra. Bolo pre nich veľmi vzrušujúce, keď zistili, koľko kúskov samého seba našli v tom druhom.

Boli si požehnaním. A lekciou zároveň.

Pred spaním si dopriala nekonečnú horúcu sprchu. Preciťovala každú stekajúcu kvapku po tele. Každá kvapka predstavovala zážitok, spomienku. Nechala ich všetky prejsť ako hlavou, tak aj telom. Až prišiel čas vypnúť. Nielen prúd vody, celkový tok spomienok. Je fajn obzrieť sa do minulosti, ale len v prípade, aby sme si uvedomili, ako ďalej sme sa od vtedy dostali. S čistým telom ako s čistým štítom začala odznova. Ponorila sa do perín. Zatvorila oči. Bol to ťažký boj. Srdca aj rozumu. Nedal jej zaspať. Zrazu jej znova cinkla ďalšia sms: Nemôžem spať. Mrzí ma to. Ale asi to tak malo byť.   

Prešlo 10 minút a stále nehybne držala telefón v ruke.  Medzitým jej v hlave otriasol rekapitulistický  výbuch posledného roka. Mala chuť vstať a v pyžame ísť za ním a pocítiť jeho objatie, v ktorom cítila, ako sa všetok smútok a problémy strácajú. Mala chuť sa k nemu pritúliť a smiať sa. Len tak, lebo im bolo dobre. Mala chuť na jednu jedinú, najnežnejšiu pusu zo všetkých, pusu na čelo. Mala chuť byť s ním.

Niekedy predsa len zapracuje náhoda, v ktoré stále neverí. S telefónom v ruke a neskutočnou chuťou vstať, stretnúť sa s ním a odpovedať  mu očami, ktoré častokrát toho prezradia oveľa viac, než slová. S privierajúcimi očami prešla nevedomky prstami po telefóne a nechtiac vymazala vlákno správ s ním v záhlaví. Nevedomky, pretože zaspala.

Náhoda? Osud? 

 

So tell me, where shall I go...

To the left, where nothing's right, or to the right, where nothing's left?

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?