A v akom rytme bije tvoje srdce?

Autor: Stanislava Bratková | 28.2.2016 o 23:43 | Karma článku: 5,15 | Prečítané:  213x

Ak by si mala možnosť začať si s nejakým človekom, možno aj ex odznova, vybrala by si si návrat späť a znovustretnutie a znova všetko od začiatku alebo by si si vybrala daného človeka radšej vôbec nestretnúť? 

Spýtala sa jej pri miešaní kávy, ktorú postupom času ako sa jej osladzoval život prestávala piť s celkom objemnou dávkou cukru. Občas chvíľu trvá, pokiaľ pochopíme, že niekedy je menej naozaj viac a nie je to len prázdne klišé, taktiež, že to nie je len o cukre.

 

Dostala odpoveď Neviem. Nič nové u ženy, však? Odpoveď, v ktorej sa stále skrýva aspoň maximálne minimálne percento jasnej vedomosti. Ak nie kladnej, tak aspoň toho, čo by si nevybrala. A ozaj vedela, že by si nevybrala daného človeka znova nestretnúť, čiže áno, ešte by ho asi chcela stretnúť znova, ale s možnosťou úplnej tabula rasa.  Aj táto situácia značí jasný dôkaz toho, že aktuálne situácie, v ktorých sa nachádzame a o ktorých si myslíme, že sú definitívne, sú len hrboľmi, zákrutami, zastávkami či cestičkami k finálnej destinácii, ďaleko pred nami. 

A možno čas s ním bol jednou takou cestičkou, odbočkou, ktorá ponúkla istý čas tie najlepšie krásy a výhľady. Teraz vie, že do budúcnosti, tak ako dúfala, ale do budúcnosti úplne inde a pravdepodobne aj s niekým úplne iným. Zrejme presne tak, ako by to malo byť. Podľa osudu? Vesmíru? 

A tak potom, čo pár týždňov dozadu zaspala a náhodou, o ktorých stále tvrdí, že neexistujú, prešla rukou po telefóne, kde ráno už nenašla jeho telefónne číslo, pretože ho nechtiac vymazala, bolo to najlepšie, čo sa v ten večer malo stať. A možno aj to najlepšie, čo sa na prelome rokov malo stať. Prečo by malo byť sebecké robiť pre seba to najlepšie? Investovať čas do rozvíjania svojich schopností, stretnutí s ľuďmi, ktorí ju posúvali ďalej a nakopli na cestu späť, ktorá nabrala neuveriteľne skvelý smer, bolo len ďalším skvelým rozhodnutím po myšlienkovom tápaní a hľadaní odpovede v otázke – Čo ďalej?

A viete, čo bolo ďalej? V deň, keď konečne pochopila a naučila sa, že jej jediným nepriateľom a skutočným tvorcom úprimného úsmevu a spokojného pocitu je ona sama, bol zároveň deň, keď začala vyhrávať všetky svoje „bitky“ a ladnou chôdzou na 10,5 cm opätkoch stúpala z jedného levelu do ďalšieho vyššie a vyššie. So stále spokojnejším úsmevom s iskrou v očiach. Áno, zmena je občas bolestivá. Rast je občas bolestivý. Ale nič nie je také bolestivé, ako zostať zaseknutý na jednom mieste. Bez toho, aby sme cítili aspoň malý náznak napredovania.

Nech už je to čokoľvek – vzťah, práca, študijný odbor... ak ťa to nerobí šťastným a nenadobúdaš pri danej osobe, okolnosti, veci či situácii občas blažený pocit vďačnosti a úprimnej radosti, prečo v tom chceš pokračovať? Naozaj chceš len prežívať stagnovaním? Čím starší budeš, pochopíš, že život nie je o materiálnych veciach, o pýche či egu...

Je o našich srdciach a o tom, pre koho bijú.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?