Nezabudne na zoznam dlhý ako vysnívaná výplatná páska, ktorú si však len so smutnými očami zase raz predstavuje, a teda zase raz, zaplače. Pred odchodom z domu si obzrie ponuku v chladničke, predsa len sa treba posilniť pred vstupom na nákupný front. Rýchly kuk nestačí na vyronenie slzy, ale vieme, že ak sa nedokúpia zásoby, nepadne len jedna slza. Potom sa však poteší a s úsmevom vstane na váhu. Chyba. Zase raz čas na zaplakanie.
Nahodí na seba kabát, omotá šál, poriadne až k ústam, aby mu náhodou večer pri popíjaní punču nezabudol dodať správny bordóšmrnc. Pozerá na hodinky. Zase raz nestíha, mešká. Konečne sa smeje, lebo aspoň v niečom je pravidelný. Načas mešká. Podíde k autu, prejde prstom po čelnom skle. Zaplače. Dnes aj meškanie bude meškať. Škrabe až mu za nechtami piští mráz. Au. Zaplače. Ale keďže človek občas vie byť aj tvor šikovný, hlavne, ak ho poháňa silný mráz, zvládne to rýchlo. Už naštartované a vyhriate auto ho konečne presúva z bodu A do bodu B. Cestou si všíma krásne vyzdobené domy, budovy, obchody, centrá. Na túto mestskú výzdobu sa použilo toľko, na túto toľko... Summa summarum, minimálne 4 poriadne výplaty, v horšom prípade, výpoveď zamestanca kvôli nedostatku financií. Hlavne, že nám to svieti. Aj vtedy keď ešte alebo už, netreba.
Človek by si cestou aj švihol, ale niektoré sebavedomé vozidlá s mienkou o sebe - najrýchlejší a najlepší frajer ho nepustí a naďalej brázdi cesty pomalšou, ale o to nebezpečnejšou jazdou. Čiperní dôchodcovia s pocitom nesmrteľnosti odhodlane skáču do cesty. Na pozemných komunikáciach to občas zvykne počas mrazov šmýkať, ak by niekto nevedel. Určite človek s autom stihne pribrzdiť skôr ako by deduško zastavil a počkal. Samozrejme, všetko mimo priechodu pre chodcov. Zúfalo a nahlas, hanlivo šofér zaplače. To sa sa vzápätí zopakuje pri pohľade na preplnené parkoviská. Ako to bolo? Na čo si každý sťažuje? Aha, presne. Deficit financií. Už vidíme prečo. Ale nech. Na Vianoce si treba dopriať. Radovať sa. Veď sú to sviatky hojnosti. Zaplačeme až po nich.
V obchodoch poniektorí ľudia striehnu, kedy zmorení pracovníci, dodajú tovar. A prečo až o 5 minút? Ešte, že niekto pracuje aj cez sviatky a môžeme si naňom vybiť nerv. Len preto, že dnes večer musí byť u niekoho doma v mise kilo mandarínok. Musí a bodka. Kedy ich konečne dodáš?! Ozýva sa krik z oddelenia ovocia a zeleniny. Nevadí, že pracovník možno len brigáduje popri štúdiu v inom meste, aby mohol po návrate domov obdarovať rodinku tiež nejakým malým, ale úprimným darom. Aby rodina zaplakala, ale od dojatia a šťastia. Pracovník poctivo maká, aby niekto mal svoje kilo mandarínok. A budú mu tak chutiť aj večer, ak si spomenie, ako kričal na človeka, ktorý za to nemohol? Obzrie sa okolo seba, sám, manželka sa šla prevetrať, lebo si vyventiloval zlosť aj na nej. Zase raz. Zaplače. Zaplače tak, v tichu domova, ako každý piaty utrápený človek v tomto, vraj, šťastnom a hojnom období.
Šťastie nie je o veciach. Materiálne sa rýchlo pokazí, minie, stratí, omrzí.
Šťastie je v úsmeve, iskre v očiach, spojených dlaniach, vrúcnych objatiach, jemných bozkoch. Šťastie je aj v tlejúcom kozube, okolo ktorého sa zíde rodina a harmonicky si užíva nevšednú sviatočnú noblesu.
Nie nadarmo raz Nietzsche povedal –
Našimi najsilnejšími zážitkami sú naše najtichšie chvíle.
