No, hádam najťažšie je
neobzerať sa späť,
nenechať hlavu v minulosti hniť.
Neflirtovať so spomienkami,
nepotácať sa s už zabudnutými myšlienkami.
Žiadna snaha. Žiadna hra.
Žiadna námaha. Žiadna výstraha.
Nič.
Len plný kotol a rovná cesta čo najďalej.
Ďalej než sa dá,
jednoduchšie, než sa zdá.
Stačí naozaj tak málo.
A to, paradoxne stojí najviac.
Všetko, čo svoju cenu má,
až po svojom deficite na nej získava.
Všetko, čo pevne v rukách máš,
príliš pevným stiskom nechtiac zabíjaš.
Cesty sa rozchádzajú,
tie vychodené ešte neprebádané nahrádzajú.
Nové denné skvosty prichádzajú,
v akomkoľvek podaní a príjimaní.
Padajú úsmevy zvláštne, pohľady pýtavé,
zároveň uhýbajúce sa priamemu očnému kontaktu.
Deje sa niečo. Vieš dobre čo.
Ostáva už len jediné,
vstať, zobrať sa a ísť.
Odpútať sa a odísť.
Rázne. Konečne.
Navždy?