3/4

Autor: Stanislava Bratková | 11.12.2016 o 1:12 | (upravené 11.12.2016 o 1:39) Karma článku: 3,92 | Prečítané:  145x

Akoby to bolo včera. Celodenné manuálne práce nahradil večer konečne ničnerobením. Možno len menším klebetením, keď sa všetky zišli pred telkou, zaliali si horúci čaj a domom už rozvoniaval koláč. Rozoberali deň, prácu, život.

Obraz idylického večera viacerých generácii pokope. Najmladšia podišla a prisadla si k najstaršej. Podala jej hrebeň a skrz pomalé láskyplné česanie preciťovala starosti aj radosti, ale úplne najviac, lásku. Prameň po prameni sa napĺňal nehou.

A potom, na druhý deň ráno, keď sa chystali do kostola, videla ako si na sebe dáva babka záležať. Lak na vlasy, sukňa, sako. Kontrastná kabelka, ale zároveň nie veľmi „kričiaca“, aby ostatné babky pletkárky v kostole veľmi nehučali a mohlo sa vyraziť. To boli tie momenty plné tichého obdivu, istého formovania sa. Stačil pohľad na výzorovo nízku ženu, no srdcom väčšmi najsrdečnejšiu. Stará mama jej stále vštepovala, aké dôležité je byť sám sebou. A aj keď niekto voči nej nebol fér, mala si zachovať chladnú tvár, no teplé srdce. Vždy. Boli to momenty, pri ktorých si človek až časom uvedomí, že presne tieto momenty, tieto idylické chvíle ho robili lepším.  

Časom prídu aj momenty, keď nejdú veci akoby mali. Alebo idú až veľmi rýchlo. A zrazu si  uvedomuje, že je to už 5 rokov, keď jej naposledy tie vlasy česala, keď starej mame naposledy zamávala.  To sú pre zmenu tie momenty, pri ktorých sa stávame silnejšími. Silnejšími preto, pretože nielen že máš spomienku pred očami, ty ju stále cítiš. Jej lásku. Jej pokoru.

Vtedy sa to naučila. Počúvať ju nie keď s ňou hovorila, ale keď na ňu pozerala. Vtedy sa toho naučila najviac, keď len mlčky rozdávala radosť, lásku. Keď ju sledovala, s akou pokorou sa k druhým správala.

Dnes je tretia adventná nedeľa. Pálime tretiu sviecu. Symbolicky pripaľujem aj sviecu všetkým dušiam, s ktorými si už najbližšie sviatky nevychutnám. Viem, že aj tak od nich krásny dar dostanem. Zádumčivú spomienku hodnotného poučenia...

...že každé slovo má istý následok, rovnako aj každé ticho. A to nie je nikdy prázdne. Ticho práveže zvykne byť  plné odpovedí, len je potrebné mu správne načúvať.

...že nič netrvá navždy. Navždy je lož. Všetko čo máme je to niečo medzi ahoj a zbohom.

...že niekedy sa môžeš akokoľvek snažiť, niektorým ľuďom nevyhovieš nikdy. Nie preto, že by som nebol dobrý, ale preto, že sa boja, aby si nebol lepší než oni.

...že každý ďalší level tvojho života bude vyžadovať odlišnú verziu teba samého. Niečomu sa naučíš, niekoho stratíš, o niečo prídeš, niečo získaš, ... Kolobeh, ktorý nikdy nezastavíš, len sa mu podriadiš.

Dnes sa ale chcem podriadiť adventu a záležitostiam s ním spätými.  A aj keď som v úvode začala spomienkami, v závere ich zgeneralizujem hodnotným faktom.

Pri všetkých niekoľkoročných vlasových seansách a nekonečných rozhovoroch s babkou sediacou na kraji gaučovky a mojím zadkom na tmavom koberci,  som postupne rástla a učila sa čeliť prichádzajúcim životným skúškam. Súbežne mi pri slove životná skúška napadá aj nadchádzajúce skúškové, kam sa nasledujúce slová budú hodiť rovnako...

Zabudnúť na pýchu, zabudnúť na to, že všetko vieš, to zďaleka nie. Kto naozaj všetko vie? Stará mama ale vedela, ako to všetko zvládnuť. Stavila na pokoru. Každým pribúdajúcim rokom si bola vedomá, že sa ešte stále má čo učiť, každým stretnutím s iným človekom bola ešte srdečnejšia. Na Vianoce dvojnásobne. Každým dňom hodná väčšieho obdivu, napriek tomu stále pri zemi, s modlitebnou knihou v rukách, vďačnosťou v očiach, láskou srdci a láskavosťou v prístupe k druhým. Vezmime si príklad...

Do Vianoc ostáva už len chvíľa, zbavme sa negativity, nervozity, pochmúrnych myšlienok. Stavme na vľúdnosť, pokoru a šance, ktoré nám predvianočno ponúka. Hádam nie je nič horšie, ako ľutovať šance, ktoré sme prepásli a rozhodnutia, nad ktorými sme váhali až príliš dlho, až sme rovnako prepásli aj tie.

Neprepásnime krásne chvíle, stretnutia a slová plné vďaky a lásky, aby sme mali znova o čom o pár rokov spomínať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Náhorný Karabach chce byť veľmocou. Vďaka jeseterom

Chovajú jesetery a chcú sa stať kaviárovou mocnosťou. Zásah z frontovej línie prežili len statočné ryby.

DOMOV

Sťal dve hlavy chobotnice, ale na silných mužov Smeru si netrúfol

Mantinely vidno pri riaditeľoch nemocníc.

EKONOMIKA

Môžu vám zvýšiť cenu uprostred viazanosti, ako to urobilo UPC?

Aj keď človek podpíše viazanosť, nemá istotu, že ju aj dokončí.


Už ste čítali?